Kiilaariyaa kumoo Kusinkoolu ye
1 Kooni, wo bankoo,
meŋ na basakuluŋolu be tariyaariŋ,
meŋ be Kusi* boloŋolu kankuŋ doo la,
2 bankoo meŋ ka kiilaalu kii niŋ baa la,
ì niŋ seyiŋ kala kuluŋolu.

Alitolu kiilaalu, ali i tariyaa ka seyi ali la moo jaŋolu yaa,
mennu baloo be malamalariŋ.
Moolu be daa-wo-daa, ì silata ì la le.
Banku baa, sembemaa,
boloŋolu ye bankoo meŋ talaŋ-talaŋ.

3 Alitolu duniyaa moolu mennu be baluuriŋ ñiŋ saŋ kuloo koto,
niŋ bandeeroo wulindita konkoo turoo kaŋ, ali a juubee,
niŋ saakotoŋ binoo* feeta, ali dandalaaroo moyi.
4 Kaatu Yaawe* ko n ye le ko:
“M be tara la tenkundiŋ n sabatidulaa to le,
ka koroosiroo ke,
ko niŋ tiloo deyiriŋo be mala la,
ka tara deyiriŋ,
ko niŋ komboo be jii la katiri waatoo.
5 Kaatu janniŋ katiroo, niŋ firoo bee bota ka diŋ doroŋ,
ì be soroŋolu kuntu la muroo le la,
ì ye yiribulu biireeriŋolu jasi.
6 Ì be kasaara la wo le ñaama,
Ì be tu la duwoolu le ye aniŋ suluwolu.
Duwoolu le be baluu la ì la samaa kono,
suluwolu, tilikandoo kono.”

7 Waati le be naa, buuñaa feŋolu be naa Yaawe Alihawaa Maariyo* ye le,
ka bo moo jaŋolu yaa,
mennu baloo be malamalariŋ.
Moolu be daa-wo-daa, ì silata ì la le.
Banku baa, sembemaa,
boloŋolu ye bankoo meŋ talaŋ-talaŋ.
Buuñaa feŋolu be taa Siyoni* Konkoo le to,
Yaawe Alihawaa Maariyo too be daameŋ.
وحي على كوش
1 وحيٌ على كوشَ: ويلٌ لأرضِ حفيفِ الأجنحةِ عَبرَ أنهارِ كوشَ‌، 2 المُرسِلَةِ رُسُلا في البحرِ، في قوارِبِ البَرديِّ، على وجهِ المياهِ. إذهَبوا أيُّها الرُّسُلُ العَجالى إلى أُمَّةٍ طِوالٍ جُردٍ، إلى شعبٍ مُهابٍ أينما كانَ، إلى أمَّةٍ قويَّةٍ جبَّارةِ الخُطى تَقطَعُ أرضَها الأنهارُ. ‌
3 يا جميعَ سُكَّانِ العالَمِ وقاطِني الأرضِ! إذا رُفِعَتِ الرَّايةُ على الجِبالِ فا‏نظُروا، وإذا نُفِـخَ في البوقِ فا‏سمَعوا. ‌ 4 قالَ ليَ الرّبُّ: «أنظُرُ مِنْ مَسكِني بِهُدوءٍ كحَرِّ الصَّحوِ في النَّهارِ، وكسحابةِ النَّدى في حرِّ القِطافِ. 5 لأنَّهُ قَبلَ القِطافِ، حينَ تَنفَتِـحُ البَراعِمُ ويصيرُ الزَّهرُ عِنَبا، تُقطَعُ القُضبانُ بالمَناجِلِ وتُنزَعُ الأغصانُ وتُطرَحُ. 6 هكذا تُترَكُ جُثَثُ القَتلى لِطُيورِ الجبالِ الكاسِرةِ ولوحوشِ الأرضِ، فتُصيِّفُ علَيها الطُّيورُ وتُشتِّي وُحوشُ الأرضِ». ‌
7 في ذلِكَ الزَّمانِ تُقدَّمُ عطايا لِلرّبِّ القديرِ ويَحمِلُها الشَّعبُ الطِّوالُ الجُردُ، الشَّعبُ الّذي يَهابُهُ القريـبُ والبعيدُ، الأمَّةُ القويَّةُ الجبَّارةُ الخُطى، الّتي تقطَعُ الأنهارُ أرضَها، إلى مقَرِّ ا‏سمِ الرّبِّ القديرِ في جبَلِ صِهيَونَ.