Amunoni ñapita a baarimmusoo Tamara kaŋ
1 Ñiŋ kuwolu keriŋ koolaa, Amunoni Dawuda dinkewo ye Tamara kanu. Tamara mu Abusalomu baarimmusu le ti, aduŋ musu ñiimaa baa le mu. Abusalomu fanaa mu Dawuda dinkewo le ti. 2 Amunoni hameta a baarimmusoo Tamara kamma, fo a saasaata. Sunkutu keelombaloo le mu. Amunoni maŋ kuu bendi noo, a si a soto noo ñaameŋ. 3 Saayiŋ Amunoni ye teeri le soto, meŋ too mu Yonadabu ti, aduŋ a keta Simeya dinkewo le ti, Dawuda kotoomaa. Yonadabu keta nuŋ kee feereriŋ baa le ti.
4 A ye Amunoni ñininkaa ko, “Muŋ ne ye a tinna, ite mansariŋo ñaa ka tu kuyaariŋ soomandaa-wo-soomandaa? I te a fo la n ye baŋ?”
Amunoni ko a ye ko, “Ŋa Tamara kanu le, n doomaa Abusalomu baarimmusoo.”
5 Yonadabu ko a ye ko, “Taa i laa, i ye i faŋ ke ko moo meŋ saasaata. Niŋ i faamaa naata, ka i juubee, a fo a ye ko, ‘M be lafi la le, m baarimmusoo Tamara ye naa feŋ dii n na, m be meŋ domo la. A si domoroo ñiŋ dadaa n ñaa la, fo n si a juubee, bituŋ a si n domorindi.’ ” 6 Wo to le Amunoni ye i laa, a ye a faŋo ke ko meŋ saasaata. Kabiriŋ mansa naata, ka a juubee, Amunoni ko a ye ko, “M be lafi la le, m baarimmusoo Tamara ye naa mbuuroo doo dadaa n ñaa la, fo a si n domorindi.”
7 Dawuda ye kumoo kii Tamara ye mansabuŋo kono, ka a fo ko, “Taa i kotoo Amunoni la buŋo kono, i ye domoroo doo dadaa a ye.” 8 Wo to le Tamara taata a kotoo Amunoni la buŋo kono, meŋ be laariŋ. A ye fariña nooniriŋo taa, a ye mbuuroo dadaa a ñaa la, a ye a jani. 9 Wo to le a ye keraŋo taa, a ye mbuuroo dii a la a kono, bari a maŋ soŋ na a domo la. Amunoni ko, “Moolu bee fintindi jaŋ.” Wo to le moolu bee taata. 10 Bituŋ Amunoni ko Tamara ye ko, “Domoroo ñiŋ samba naŋ n na laabuŋo to, fo i si n domorindi.” Wo to le Tamara ye mbuuroo taa, a ye meŋ dadaa, a ye a samba a kotoo Amunoni la laabuŋo kono. 11 Bari kabiriŋ a ye a samba a ye ka a domo, a ye a saba naŋ, a ko, “M baarimmusoo, naa ŋà n laa.”
12 A ko a ye ko, “Kana wo ke, n kotoo. Kana m forisee. Ñiŋ kuu siifaa maŋ ñaŋ na ke la Banisirayila. Kana ñiŋ kuu jawoo ke. 13 Nte duŋ? M be n na maloo jaara la mintoo le? Ite faŋo duŋ? I be ke la moo fuuriŋo doo le ti Banisirayila kono. Dukaree, diyaamu mansa ye, a te balaŋ na, ŋa futuu i ye.” 14 Bari a maŋ soŋ na i lamoyi la a la. Kaatu ate le semboo warata a ti, bituŋ a ñapita a kaŋ ka a laañooyaa.
15 Wo to le Amunoni naata a koŋ kendeke. Hani wo nte, a ye a koŋ ne, ka tambi a ye a kanu nuŋ ñaameŋ. Amunoni ko a ye ko, “Wuli, i ye finti banta.”
16 A ko a ye ko, “Hanii, ka m bayi, wo le be jawuyaa la, i ye meŋ ke n na fo ka paree.”
Bari a balanta le, ka i lamoyi a la. 17 A ye a la dookuulaa kumandi ko, “Ñiŋ musoo bondi jaŋ, i ye daa soroŋ.” 18 Wo to le a la maakoyilaa ye a fintindi banta, a ye bundaa soroŋ. A ye dendika daa jawu bulu jaŋolu le duŋ, kaatu ñiŋ ne mu dendika siifaa ti, mansa diŋ sunkutu keelombaloolu ka meŋ duŋ.
19 Tamara ye seebuutoo ke a kuŋo to, a ye a la dendika jaŋo fara, a ye meŋ duŋ. A ye a buloo ke a kuŋo to, a taata, a be wuuri la. 20 A kotoomaa Abusalomu ko a ye ko, “Fo i wo kotoo Amunoni niŋ i tarata ñoo la le baŋ? M baarimmusu, dukaree i deyi, i kotoo le mu. Kana ñiŋ muta i jusoo kono.” Bituŋ Tamara kiideeriŋo naata sabati a kotoo Abusalomu la buŋo kono.
21 Kabiriŋ Mansa Dawuda ye ñiŋ kumoo moyi, a kamfaata baake le, bari a te kuu jawu ke la a dinkewo Amunoni la, kaatu a ye a kanu le, aduŋ a keta a dinkee foloo le ti. 22 Abusalomu maŋ feŋ-wo-feŋ ne fo Amunoni ye, fo a betemaa to, waraŋ jawumaa to. A ye Amunoni koŋ ne, kaatu a ñapita a baarimmusu Tamara kaŋ ne.
Abusalomu ye i joo Amunoni to
23 Sanji fula ñaato, kabiriŋ Abusalomu la saajiitii kuntulaalu be Baali-Hasori Efurayimu* naanewo daala, a ye mansa dinkewolu bee buuñaatoo kumandi le, ka naa jee. 24 Abusalomu taata mansa yaa, a ko, “M maarii, n na saajiitii kuntulaalu naata le. Mansa, fo ite niŋ i la dookuulaalu te kafu la n na baŋ?”
25 Mansa ye a jaabi ko, “Hanii, n dinkewo. Ntolu bee maŋ ñaŋ na taa la, m̀ be i batandi la le doroŋ.” Abusalomu ye a maaneenee le, bari a maŋ soŋ ka taa, a duwaata a ye le.
26 Wo to le Abusalomu ko, “Wo to, dukaree, n kotoo Amunoni bula, a niŋ ŋà taa ñoo la.”
Mansa ye a ñininkaa ko, “Muŋ ne ye a tinna, a niŋ i be taa ñoo la?”
27 Bari Abusalomu ye a daani, bituŋ a naata Amunoni niŋ a dinkee doolu bula, ì taata. Abusalomu la bidaŋo keta le, ko mansa bidaŋo ka ke ñaameŋ. 28 Abusalomu ye a la kewolu yaamari ko, “Ali i lamoyi! Niŋ Amunoni ye doloo miŋ, fo a siirata, aduŋ n ko ali ye ko, ali a faa, ali si a faa. Ali kana sila. Fo nte le maŋ ali yaamari, ka a ke baŋ? Ali si fatiyaa, ali ye bambaŋ!” 29 Bituŋ Abusalomu ye a fo a la kewolu ye ñaameŋ, ì ye wo le ke Amunoni la. Wo to le mansa dinkewolu bee wulita, ì ye ì la bahalewolu* lipa, ì borita.
30 Kabiriŋ ì be taa kaŋ, kibaaroo futata Dawuda yaa, ka a fo ko, “Abusalomu ye mansa dinkewolu bee le faa, hani kiliŋ ne maŋ tu ì kono.” 31 Mansa wulita, a ye a la dendikoo fara niikuyaa kamma la, a ye a faŋ fayi bankoo to. Dookuulaalu mennu be a fee jee, wolu fanaa ye ì la dendikoolu fara le. 32 Bari Yonadabu Simeya dinkewo Dawuda kotoo ko, “M maarii, i maŋ ñaŋ na a miira la ko, ì ye mansariŋolu bee le faa. Amunoni dammaa le faata. Ñiŋ kuwo be Abusalomu kono le, kabiriŋ luŋo meŋ na, Amunoni ñapita a baarimmusu Tamara kaŋ. 33 M maarii mansa, i maŋ ñaŋ na laa la ko, i dinkewolu bee le faata. Amunoni dammaa le faata.”
34 Bari Abusalomu borita le.
Kabiriŋ kewo meŋ be kantaroo la Dawuda yaa, ye moo jamaa je, ì be naa kaŋ Horonayimu siloo kaŋ konkoo dandaŋo la. A taata mansa yaa, a ye a fo a ye. 35 Yonadabu ko Dawuda ye ko, “I dinkewolu le be naa kaŋ teŋ, ko ŋa a fo i ye nuŋ ñaameŋ ko ì be naa la le.” 36 A ye i bandi ñiŋ kumoo fo la doroŋ, Dawuda dinkewolu naata, ì ye kumboo dati. Bituŋ Dawuda fanaa niŋ a la dookuulaalu ye a dati, ka kumboo kendeke.
37 Bari Abusalomu borita le, a taata Talimayi yaa, Ammihudi dinkewo, meŋ mu Kesuri mansa ti. Dawuda ka a dinkewo la kuwo woosii le luŋ-wo-luŋ. 38 Abusalomu la boroo ka taa Kesuri, a sabatita jee le fo sanji saba. 39 Dawuda niyo naata tenkuŋ Amunoni la kuwo to le, kaatu a faata le. A naata tara ñaaniriŋ a diŋo Abusalomu la.
أمنون وتامار
1 وكانَ لأبشالومَ بنِ داوُدَ أختٌ جميلةٌ ا‏سمُها تامارُ، فأحبَّها أمنونُ بنُ داوُدَ. 2 وبلَغَ بهِ الحبُّ حَدَّ المرضِ، وكانَ مَنالُها صعبا لأنَّها كانَت عذراءَ. 3 وكانَ لأمنونَ صاحبٌ ا‏سمُهُ يونادابُ بنُ شَمعي أخي داوُدَ، وكانَ يونادابُ رجُلا ذكيًّا جِدًّا. 4 فقالَ لَه: «مالي أراكَ يا ا‏بنَ المَلِكِ تَنغمُّ يوما فيوما، ألا تُخبِرُني؟» فقالَ لَه أمنونُ: «أُحِبُّ تامارَ أُختَ أبشالومَ». 5 فقالَ يونادابُ: «نَمْ على سريرِكَ وتَمارَضْ، فإذا جاءَ أبوكَ ليَزورَكَ فقُلْ لَه: «لتَجئْ تامارُ أختي وتُطعِمْني وتُهيِّئِ الطَّعامَ أمامَ عيني فمِنْ يَدِها وحدَها آكُلُ». 6 فنامَ أمنونُ وتَمارضَ، فجاءَ المَلِكُ يَزورُهُ، فقالَ لَه أمنونُ: «لِتَجئْ تامارُ أختي وتعمَلْ أمامي كعكَتَينِ وآكُل مِنْ يَدِها».
7 فأرسلَ داوُدُ يقولُ لتامارَ في القصرِ: «إذهبـي إلى بَيتِ أمنونَ أخيكِ وا‏عمَلي لَه طَعاما». 8 فذهَبت إليهِ وهوَ مُستَلقٍ، فأخذَت دقيقا وعجَنت وعَمِلَت كَعكا أمامَهُ وقَلَتْهُ. 9 وأخذَتِ المِقلاةَ وسكبَت أمامَهُ، فرفضَ أنْ يأكُلَ وقالَ لِمَن حَولَهُ: «أُخرُجوا كُلُّكُم مِنْ عِندي». فخرَجوا جميعا. 10 فقالَ أمنونُ لتامارَ: «أَدخلي الطَّعامَ إلى غُرفَتي فآكُلَ مِنْ يَديكِ». فأخَذَت تامارُ الكعكَ وجاءت بهِ إلى أمنونَ أخيها في غُرفَتِهِ. 11 وقدَّمَت لَه ليأكُلَ فأمسَكَها وقالَ: «تَعالَي نامي معي يا أُختي». 12 فقالَت لَه: «لا تُغصِبْني يا أخي. هذِهِ فاحِشَةٌ لا يفعَلُها أبناءُ إِسرائيلَ، فلا تَفعَلْها أنتَ. 13 فأنا أينَ أذهَبُ بعاري؟ وأنتَ، ألا تكونُ كواحدٍ مِنَ السُّفهاءِ في إِسرائيلَ، فكلِّمِ المَلِكَ، فهوَ لا يَمنَعُني عَنكَ». 14 فرفَضَ أنْ يَسمعَ لِكلامِها، وهجمَ علَيها وا‏غتَصَبها.
15 ثُمَّ أبغضَها أمنونُ بُغضا أشدَّ مِنَ الحُبِّ الّذي أحبَّها إيَّاهُ، وقالَ لها: «قومي ا‏نصَرِفي». 16 فقالَت لَه: «لِماذا تَطرُدُني؟ هذا شَرٌّ أعظَمُ مِمَّا فَعلتَهُ بـي». فرفَضَ أنْ يسمَعَ لها 17 ودَعا خادِمَهُ وقالَ لَه: «أخرِجْ هذِهِ عنِّي وأغلِقِ البابَ وراءَها». 18 وكانَ علَيها ثوبٌ موشًّى، لأنَّ بَناتِ المَلِكِ العذارى كُنَّ يَلبَسنَ مِثلَهُ. فأخرَجَها الخادِمُ وأغلَقَ البابَ وراءَها. 19 فذرَّتْ تامارُ رمادا على رأسِها، ومزَّقت ثوبَها الموشَّى وغَطَّت وجهَها بِيَدِها وراحت تبكي عاليا.
20 فقالَ لها أبشالومُ أخوها: «هل فعَلَ أخوكِ أمنونُ شيئا معَكِ؟ ا‏سكُتي الآنَ يا أُختي، فهوَ أخوكِ ولا يَحُزَّ في قلبِكِ هذا الأمرُ». فا‏عتَزَلت تامارُ في بَيتِ أبشالومَ أخيها. 21 وسمِعَ داوُدُ المَلِكُ بِكُلِّ ما جَرى، فغضِبَ جِدًّا لكِنْ لم يَشأْ أذيَّةَ ا‏بنِهِ أمنونَ، لأنَّه كانَ يُحبُّه، فهوَ ا‏بنُه البِكرُ. 22 أمَّا أبشالومُ فلم يكلِّمْ أمنونَ بشَرٍّ ولا بخيرٍ، لأنَّهُ أبغَضَهُ لا‏غتِصابِهِ تامارَ أختَهُ.
23 وبَعدَ سنَتينِ كانَ الجَزَّازونَ يَجزُّونَ غنَمَ أبشالومَ في بَعلِ حاصورَ‌ بالقربِ مِنْ مدينةِ أفرايمَ، فدَعا جميعَ بَني المَلِكِ إلى وليمةٍ. 24 وجاءَ إلى المَلِكِ وقالَ لَه: «عِندي، يا سيِّدي جزَّازونَ، فتعالَ أنتَ وحاشيَتُك معي إلى الوليمةِ». 25 فأجابَهُ المَلِكُ: «لا يا ا‏بني، لا نذهَبُ كُلُّنا لِئلاَّ نُثقِّلَ علَيكَ». فألَحَّ علَيهِ فلم يقبَلْ، بل باركَهُ. 26 فقالَ أبشالومُ: «إذا يذهَبُ معَنا أمنونُ أخي». فقالَ المَلِكُ: «لماذا؟» 27 فألحَّ علَيهِ أبشالومُ، فأرسلَ معهُ أمنونَ وجميعَ بَني المَلِكِ. وأقامَ أبشالومُ وليمةً كوليمةِ المُلوكِ‌. 28 وقالَ أبشالومُ لِرجالِه: «إنتَبِهوا، إذا سكِرَ أمنونُ وقلتُ لكُمُ ا‏قتُلوهُ، أُقتُلوهُ ولا تَخافوا. أنا أمَرتُكُم فتَشَجَّعوا وكونوا رِجالا». 29 ففعَلوا بأمنونَ كما أمرَهُم. فقامَ بَنو المَلِكِ ورَكِبوا بِــغالَهُم وهرَبوا.
30 وبَينَما هُم في الطَّريقِ قيلَ لداوُدَ إنَّ أبشالومَ قتَلَ بَنيكَ كُلَّهُم وما أبقى على أحدٍ. 31 فقامَ ومَزَّقَ ثيابَهُ وتَمدَّدَ على الأرضِ، كذلِكَ مزَّقَ رِجالُ حاشيتِهِ ثيابَهُم ووقَفوا بَينَ يَدَيهِ. 32 فقالَ يونادابُ بنُ شَمعي أخي داوُدَ: «لا تَحسِبْ يا سيِّدي المَلِكُ أنَّ أبشالومَ قتَلَ جميعَ بَنيكَ، وإنَّما قتَلَ أمنونَ وحدَهُ، وكانَ يَنوي ذلِكَ مُنذُ أنِ ا‏غتصَبَ تامارَ أختَهُ. 33 فلا تُصدِّقْ أنَّ جميعَ بَنيكَ قُتِلوا، بل قُتِلَ أمنونُ وحدَهُ».
34 وهربَ أبشالومُ. وتطلَّعَ الحارِسُ فرَأى جمعا كبـيرا يسيرونَ على طريقِ حورانيمَ بجانِبِ الجبَلِ. 35 فقالَ يونادابُ للمَلِكِ: «ها هُم بَنوكَ مُقبِلونَ، كما قُلتُ لكَ يا سيِّدي». 36 فما إنْ فرِغَ مِنْ كلامِهِ حتّى جاءَ بَنو المَلِكِ ورفَعوا أصواتَهُم بالبُكاءِ. وبكى المَلِكُ وجميعُ رجالِ حاشيتِهِ بُكاءً شديدا.
37 وأمَّا أبشالومُ فهربَ وا‏لتَجأ إلى تَلمايَ بنِ عَميهودَ مَلِكِ جَشورَ‌. وناحَ داوُدُ على ا‏بنِهِ أيّاما طويلَةً. 38 وأقامَ أبشالومُ في جَشورَ ثَلاثَ سِنينَ. 39 وا‏شتاقَ داوُدُ إلى لقاءِ أبشالومَ، لأنَّه بدأ يُشفَى مِنْ حُزنِهِ على أمنونَ.